KEĎ SA ŽENA V POKRM DÁVA

PROLÓG

Pokrm je to, čo jeme, čo prijímame, čo obsiahne všetky naše zmysly, čo posilní, povzbudí a dá nám silu ísť ďalej. Pokrm je to, čo nás živí, vďaka čomu žijeme. Prejavom lásky je, keď svoj vzťah k blížnemu pretavíme do služby, do ústrety poskytnúť mu pokrm, ktorý ho nasýti a naplní šťastím a pokojom.
Mária Magdaléna, zasiahnutá Slovom, plná viery a lásky k Ježišovi, svojimi slzami umýva mu nohy, vlasmi mu ich utiera a je schopná urobiť všetko, čo jej Ježiš povie.
Mladá deva, Mária z Nazareta, oddajúc sa Bohu, úplne prijíma všetko, čo jej posiela cez svojho anjela. „Zomiera“ v Kristovi a stáva sa schránkou vzniku nového života. Samotná (Panna Mária) sa dala v pokrm Ježišovi na ceste k jeho spásonosnej misii.
Nejedna biblická žena, oddaná svojmu mužovi, vložiac sa mu do rúk, stáva sa pre neho takou inšpiráciou, že vplyvom nej je schopný uskutočniť veľké veci.
Vstup do nového dňa cez vzdych upriamený do neba, cez pokrm počas raňajok, počas obeda či večere predpokladá formu spoločného stolovania a vzájomnej blízkosti. Manželka sa tak stáva v jednej osobe hostiteľkou, spoločníčkou a priateľkou, cez ruky ktorej sa manželovi dostáva do úst dych jej záujmu, plody jej ducha, kus jej srdca. Stáva sa pokrmom, ktorý je tak vlastný každému z nás, po ktorom každý z nás túži. Túto túžbu máme skrytú a uloženú až kdesi v podvedomí nášho bytia.
Obraz Nového Zákona, keď sa nám sám pokrstený Kristus vo večeradle dáva v podobe chleba a vína hovorí o tom, že aj my sme schopní napĺňať a žiť tento večný odkaz lásky.
Žena, manželka ja partnerkou svojmu mužovi. Realizuje a napĺňa sa v ňom a zároveň je bytím daným Bohom pre jej manžela. Tak, ako Cirkev je nevestou Kristovou, tak Ježiš je ženíchom Cirkvi, ktorú založil. Žijú v symbióze, v neoddeliteľnej jednote a v rovnováhe. Ona sa vidí v Ňom, On v Nej. Ona vychádza z Neho, On sa napĺňa v Nej. Kto neprijíma Cirkev, zrádza samotného Krista, ktorý ju založil.
Nádherný obraz: „Ja som vinič a vy ste moje ratolesti,“ nám tiež potvrdzuje, akou životodarnou silou je človek naplnený, keď čerpá miazgu pre svoj život priamo z koreňa. Hovorí o tom, aké silné puto vzniká vo zväzku, keď sa v mene viery v Boha, pokrstený a začlenený do Cirkvi Kristovej, jeden druhému dáva a žije v ňom. Je to zázrak, puto, jednota, v procese žitia ktorých sa napĺňa požehnanie zväzku, sviatosť dôvery, milosť dávania sa, keď z kalicha obidvaja spoločne pijú nápoj z viniča.
V básnickej zbierke sa táto problematika latentne nesie v celej jej línii z rôznych uhlov a pohľadov a vnímaná je všetkými našimi zmyslami. Spracováva sa jemným spôsobom, taktne, invenčne, odľahčene a často až s prvkami humoru a vtipu. Na jej pozadí sa vyzdvihuje nádherná cnosť ženy, keď napĺňaním Bohom daného odkazu: „Milujte sa navzájom a množte sa,“ žena sama sa stáva nielen fyzickým, ale aj duchovným pokrmom pre svojho manžela.
V procese dotvárania súboru básní na uvedenú tému vznikali aj básne príležitostné, iného zamerania. Predsa len sú uvedené v závere zbierky a to ako samostatné, oddelené, nezapadajúce do témy, lebo sú poznačené atmosférou súčasného obdobia a nepriamo s ňou súvisia.
Úprimne a zároveň s rešpektom otváram cez tieto básne čitateľovi svoje vnútro a predostieram mu svoj obraz myslenia a duchovného nazerania.
Byť otvorený druhému, načúvať a posluhovať mu, dáva priestor k sebareflexii, k hlbšiemu poznaniu pravdy, čo vedie k osobnostnému rastu každého človeka. Veď ako ľudským zmyslom najprirodzenejšie sa dal Boh spoznať človekovi ako vtedy, keď hladnému národu zoslal mannu z neba! Slúžiť druhému, dávať sa a byť pokrmom pre druhého, je napĺňanie zákona lásky v jeho najhlbšej podstate. Je to pre mňa šťastie, dar, milosť a požehnanie, keď cez svojich blízkych môžem pocítiť dotyk ruky, ktorá ma pevne drží, sýti, ukazuje mi smer a vedie ma.
Ďakujem.

Ako krídla prepelice,
tak sa chveje tvoje líce.
Ako laň, keď v horu vkročí,
tajomné sú tvoje oči.
Ako orol hniezdo chráni,
tak ťa skrývam v svojej dlani.
Ako vôňa skvitlej lúky,
tak sú hebké tvoje ruky.
Ako medom dýcha lúka,
tak mi vonia tvoja ruka.
Ako list, keď svetlu verí,
tak sú pre mňa tvoje pery.
Ako v nebi lásky spústa,
tak sú pre mňa tvoje ústa.
Ako hviezda v nebo vrytá,
si sťa perla v mušli skrytá.

Ako morských hlbín riasy,
tak sa vlnia tvoje vlasy.
Ako matka dieťa íska,
tak si môjmu srdcu blízka.
Ako zlaté datle palmy,
tak ľúbim tú, čo Boh dal mi.
Ako hodváb v oku ihly,
tak je v mojom tvoj driek štíhly.
Ako lúčom dotyk hrozna,
tak môj duch v ňom teba spozná.
Ako vínko v skle voľká si,
tak žiariš a zrieš do krásy.
Ako v sopke žhavá láva,
tak tvoj oheň vo mne pláva.
Ako dobrôt plný salaš,
tak sa mi dnes v pokrm dávaš.
Ďakujem.